Lezecko - plážový road trip cez štyri krajiny

Autor: Ivana Harvanková | 24.7.2016 o 15:17 | (upravené 26.7.2016 o 11:32) Karma článku: 4,56 | Prečítané:  743x

Ako si užiť Slovinsko a jeho krásy za malý peniaz a pritom zablúdiť do ďalších štátov. Užiť si hory, mestá aj more.

,,Zdravím. Tri švárne devy hľadajú parťáka/ parťáčku, resp. aj dvoch do auta na výlet do Triglavského národného praku a odtiaľ sa trochu potúlať po Slovinsku, ba možno až k moru zájsť...´´

Tento inzerát vznikol pretože z piatich báb nažhavených na dobrodružstvo po Slovinsku sme ostali len dve. Klaudia a Ivka. Ivka, pravé žieňa z Horehronia, čerstvá pani inžinierka, čo sa v lete liepa po skalách a Klaudia, zase zimný živel na doske. Obe lačné po hocijakej ,,adventúre´´. Poznáme sa z chaty M.R. Štefánika v Nízkych Tatrách, kde nás nájdete v lete aj v zime. Po zrejme dobre naformulovanom kontexte bolo záujemcov neúrekom, kto by nechcel ísť na trip so švárnymi devami. Nuž, už len ako vybrať tých správnych dvoch.

Andrej z Viedne, fotograf a skúsený túlač zamilovaný do slovinských Álp, skejter, bol hneď jasný. Andreja číslo dva sa nám veľmi spoznať nepodarilo, ale aspoň bol veselá kopa a svojimi hláškami nás klincoval celý výlet. Konkurz ukončený, ostáva čakanie na deň D.

Po neskutočne namáhavom balení a snahe zredukovať veci na čo najmenšiu kôpku a po poslednej domácej sprche (najbližšie dni to budú len jazerá a najväčší luxus- verejná sprcha na chorvátskej pláži) čakám na Klaudiu. Nahadzujeme veci do auta a vydávame sa smerom Trenčín. Vďaka mojím úžasným navigátorským schopnostiam sa prevezieme namiesto Trenčianskej Turej do Trenčianskej Teplej. Takže si Andrej číslo 2 na nás ešte chvíľku počká. Na druhý šup sme v správnej dedine, nakladáme prvého Andreja a za pár hodín v rozpálenom aute bez klímy aj nášho sprievodcu a fotografa, Andreja z Viedne. Andrej cestu ďalej už veľmi dobre pozná (bodaj by nie, veď tam je už skoro ako doma). Ten sa pýta za volant a zabúda nám oznámiť smer jazdy. Ocitáme sa v Taliansku, čo nebolo v pláne a veruže mi aj zredlo, keď zachádzame viac a viac do lesov cez zákaz vjazdu.  Úzka cestička pre auto sa začína čoraz častejšie a prudšie stáčať a  prudko naberáme nadmorskú výšku. Brzdy dymia, smrdia, ale sme v cieli. Aspon dnes. Andrej nás ale naozaj nechcel predať na orgány a ani nič iné a dneska prespíme pod majestátnym Mangartom, kam vedie nebezpečná cesta kľukatými serpentínami, ktorou sa dostaneme do výšky 2000 m.n.m. aj autom. Mesiac silno svieti, tak berieme vínko na zahriatie a vydávame sa na malú nočnú prechádzku, že porobíme pár fotiek.

 

Ostáva nám pár hodín spánku, tak šup do spacákov. Ráno sa prebúdzame do slnkom zaliatej krajiny a nevieme sa prestať kochať nádhernými výhľadmi. Po spoločných raňajkách sa vyberáme na krátku prechádzku po okolí a pohybujeme sa po taliansko- slovinskej hranici. Začína sa to tu hemžiť turistami. To nie je nič pre nás. Dnes toho máme na pláne veľa, pobalíme veci a presúvame sa. Za vidna vyzerá kľukatá cestička a strmé zrázy pod serpentínami ešte hrozivejšie a k tomu pridáva ešte hrozivá nehoda na poslednej zákrute.

Osviežime sa v talianskom jazere Lago di Predil, pri ktorom sme sa zastavil už cestou pod Mangart, no jeho krásu a krištáľovo čistú a ľadovú vodu sme si plne vychutnali znova aj s kávičkou z koťoga! 

Nedalo nám obísť prameň rieky Soča a jej kaňony. Sú tam nádherné modré lagúny, búrlivá voda a ľudia zo skál skákajúci do jej hlbín. Tak krásnu vodu ako v Slovinsku som nevidela nikde. Dívame sa do kaňonu hlbokého niekoľko metrov a v ktorom sa valí ohromný prúd tej najčistejšej tyrkysovej vody. Vidíš každý kameň na dne, ohromné pstruhy a cítiš silu rieky, ktorá nemenne tečie už storočia. Jediný nesprávny krok a staneš sa navždy jej súčasťou. Soča je majestátna už od prameňa.

Pred Triglavom sa chceme informovať o počasí a slečna na informáciách na nás vyvaľuje oči, rozhadzuje rukami, že teraz (koniec júna) tam nikto nechodí a je tam 3 metre snehu, nemáme skúsenosti ani vybavenie a určite tam umrieme. Rozmýšľame, či sme sa jej spýtali na správnu horu...

Aj tak hlásia búrky. Tak sa presúvame na juh. Rozhodli sme sa presunúť na pláž a nájsť si nejaké pohodlné miestečko na spanie. No ako tak jazdíme popri slovinskom pobreží ocitáme sa pri chorvátskych hraniciach. Nastane malá porada. Ideme sa vyspať do Chorvátska? Iba že by nie! A už vyťahujeme občianske. Pár kilometrov za hranicami pozrieme na našu prázdnotou zívajúcu nádrž. Ajáááj, rýchlo nájsť nejakú benzínku kde nám vezmú aj euríčko. Pomaly 22:00 a my stále zúfalí hľadáme miesto kde sa zložíme. Nakoniec sme zaparkovali auto medzi domčeky neďaleko pláže a zaľahli zaň. Ráno sa budíme na príšerné teplo. Fúúú, po predchádzajúcej noci v 2000 m.n.m. zaujímavá zmena. Obliekame plavky, berieme uteráky a utekáme do vody. Uvažujeme, aký by bol príjemný a zaslúžený takýto oddych, keby sa plány nezmenili a vylihovali by sme až po zdolanom Triglave. Slniečko praží a nás  poriadne pripieklo. Je čas nájsť nové miesto na spanie a presúvame sa do mimo sezóny neplateného kempu. Večer si pogrilujeme a sledujeme krásny západ slnka. 

Aby sme nezleniveli, ráno sme sa všetci vybrali behať a náhodou našli miesto na ďalšie prespanie. Nuž, nebol to najšťastnejší výber najmä pre Andreja, ktorý sa zobudil s deravou a sfúknutou karimatkou. Pozeráme predpoveď počasia. Búrky pominuli a my sa môžeme presunúť znova do Slovinska. Cestou obdivujeme prímorské mestečká Portorož a Piran. Keď už máme tie mačky, čo by sme sa s nimi nepofotili v mori, nech majú turisti zážitok. 

 

 

 

 

 

 

V Ljubljane sa nám trošku rozpršalo, no stihli sme si obzrieť hrad a námestíčko a okuknúť povestné squaty. Ten na Metelkovej je len múzeúm, ale nachádzame jeden živý, farbený, plný ľudí a psov.  Nakúpili sme nejaké suveníry a už mierime k vodopádu Savica a Bohinjskému jazeru odkiaľ ráno vyrážame na dlhý trek. Cestou v aute dopíjame borovičku. Všetci smrdíme, všade je bordel a sušiace veci.

Spánok na štrkovom parkovisku pri aute, chladná noc a neodbytná lasica nám k výdatnému spánku veľmi nepridali. Ťažké batohy iba s tými najnutnejšími vecami sú v strmom svahu veľkou príťažou, no my sa len tak ľahko nedáme odradiť. Po dlhom pochode prichádzame k prvému jazeru. Ešte nás ich čaká sedem. Cestou si dávame malú prestávku na chate. Dolina siedmych triglavských jazier je plná svišťov, len sa to tu nimi tak hemží. Andrej z Trenčína furt žerie salámu a papriku. Neverte Slovincom. Každé časové značenie treba násobiť dvoma. 

 

 

 

 

 

 

S naberajúcou nadmorskou výškou pribúda aj snehových polí. Pohyb po nich v strmom teréne nie je najjednoduchší, no mačky nevyťahujeme. 

Po už ani neviem koľkých hodinách chôdze prichádzame na dom Planika, ktorý sa nám ešte pred pár hodinami ukazoval medzi obrovitánskymi horami ako malá bodka. Na chate nás ,,víta´´ atmosféra ako v polepšovni a zazerajúci personál, ktorí nám veľmi neochotne prináša čaj a niečo, čo by som nenazvala cestovinami za 8,50. Pri odchode sme si zabudli vypýtať recept. Von je úžasné divadlo. Oranžové, slnkom ožiarené vrcholy hôr v kontraste s fialovejúcou oblohou. Dolina pod nami sa vnára do noci, trávnaté polia šednú a strácajú sa. Vysoko nad nami sa mihá kozorožec.

V noci po nás behá myš. Padla rosa, všetko máme vlhké. Von sú 2°C a spacák do 5°C len tak veje vo vetre. Nuž, bivakovanie v cca 2400 m.n.m. nás poriadne vytrápilo. Ráno Andrej z Trenčína papá salámu s paprikou a pýta sa kam to ideme. Vymrznutí a ošľahaní vetrom sa vydávame cez dom Planika na Triglavský dom, ktorý sa nachádza pod naším Triglavom. 

Batohy nechávame na Triglavskom dome. Obliekame ferratové sety a výstup sa začína. Ako nastupujeme na ferratu vrchol zalieva hmla. Asi veľa neuvidíme. Výstup nie je ťažký a istíme sa len na niektorých miestach a prekvapivo ho zvládame bez cepínov a kyslíkovej bomby a v kraťasoch. Vyplašená slečna z informácií by bola hrdá. Výškové metre naberáme veľmi rýchlo a vrchol je už na dohľad. Hore je ešte malé snehové pole.  Zrejme sme si vybrali najvhodnejšie obdobie na výstup, pretože celý čas sme stretli len zopár ľudí, žiadne dlhé čakania a pomalé presúvanie. Hore otvárame šampanské, ktoré nám Klaudia pribalila už na Slovensku. Stačí pár glgov a máme hlavu v oblakoch. Ešte pár vrcholových fotiek a utekáme dole - veď nás čaká ešte dlhá cesta. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

      Z Triglavského domu je to k autu ešte veľmi ďaleko a zostupujeme medvedím lesom. Nohy unavené, plecia boľavé, no povzbudení pivom na Vodnikovom dome kráčame ďalej. Zotmieva sa a tak sa ukladáme na malej lúčke obklopenej hlbokými lesmi plnými divokej zveri. Nachádzame malú chatu s peknou terasou, kde sa naukladáme a dávame dokopy posledné potraviny. Andrej z Trenčína nás upokojuje, že má ešte kus chleba, no vyťahuje chlieb veľkosti detskej dlane a delí ho pre štyroch. Pri rozkladaní spacákov v blízkej tme žiaria očká malej pobehujúcej zveri. Veď sú to len líšky, nemáme sa čoho báť. Ráno sa budíme na zvláštne šteklenie. S Klaudiou otvárame oči a nasledujú výkriky. Medzi nami si mravce spravili magistrálu a pár ich zablúdilo aj do našich spacákov. Klaudii lezú po tvári. A všade. A veľa.  Povytriasame všetky veci, dojeme posledné jedlo ktoré máme a vydáme sa posledné kilometre do Starej Fužiny. 

 

 

 

 

 

 

                                                                                                                                        Naše prvé kroky vedú do obchodu, kde si hladní kupujeme čo nám oči vidia. Andrej sa teší na pol kila salámy, veď mu už chýba denná dávka mäsa. Na informačnú tabuľu o odchodoch autobusov sa netreba spoliehať. Márne sme naň čakali takmer dve hodiny. Nakoniec na jeden nastupujeme, ktorý nás zavezie aspoň k jazeru Bohinj. Tam sme nechali chlapcov s batohmi a stopom sa s talianskou rodinkou vybrali k autu. Medzi člnkujúcimi rodinami si umývame vlasy a holíme nohy. Veď sme predsa dámy. Páni sa iba ovlažujú v opäť kryštálovej vode.  Krásne, ale komercia a tak sme sa rozhodli na záver presunúť do Rakúska na ferraty. V Leopoldsteinersee sme sa rozložili pri malom stánku. Najpohodlnejšie spanie za celý výlet, no Andrej z Trenčína spí znova v aute. Namiesto karimatky si kúpil tú takú vec, čo si dáš v zime na čelné sklo.

Škoda, že poobede sa počasie zhoršilo, tak prišiel čas náš výlet ukončiť. Srdce ma bolí, že je výletu koniec. Andrej sa musí zajtra vrátiť do krutej reality, čaká ho práca a nás ešte pár dni oddychu, no už doma. Pobalíme veci a plní nových úžasných zážitkov,  spečený slnkom unavení z dlhých presunov autom sa vydávame na cestu domov. Ešte dlho budeme spomínať na kŕče smiechu, hlášky či už od únavy alebo slnka, krásne panorámy či už západov slnka nad morom alebo prebúdzanie sa v 2000 nadmorských výškach. Jedno viem isto. Toto nebol náš posledný spoločný výlet a teším sa na kopec ďalších zážitkov s týmito novými parťákmi do plaviek aj do mačiek.

Za 9 dní sme nabehali cez 2000 km, spali v 4 štátoch, prešli sme hory, mestá, pláže a každú noc spali na inom mieste, bez strechy, bez stanu. A to všetko za 160€ na osobu. JEDNOZNAČNE ODPORÚČAME.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?